Mladí Baškovce

Kalendář

Odkazy

Emil Zorvan

Osobná stránka Emila Zorvana

Aetos

K tomu niet co dodať !

Barka

To iste ako aetos ,len pre prešovsanov :)

Greckokatolici na Slovnsku

Veľa užitočneho info

Veľké pravdy v malých príbehoch

Deň sa skončil. Vraciaš sa autom domov. Zapneš si rádio. Počuješ krátku správu o malej dedinke v Indii, kde nejaký dedinčania umreli -náhle, záhadné na nejakú chrípku, aká tu ešte nebola. Nie je to bežná chrípka, ale zomreli traja alebo štyria. Je to veľmi neobvykle a preto tam posielajú nejakých lekárov, aby to vyšetrili. Veľa o tom nerozmýšľaš, ale v nedeľu po návrate z kostola počuješ v rádiu ďalšiu správu. Len už nehovoria o troch dedinčanoch, ale už je to 30.000 dedinčanov niekde hlboko v horách Indie a večer to je už v TV. CNN ukáže krátku správu. Smerujú tam ľudia z Centra pre choroby v Atlante, pretože také rýchle sírenie choroby je dosial nevídané. Pondelok ráno, keď vstaneš, je to hlavná sprava. Nie je to však už len India, ale aj Pakistan, Afganistan, Irán a skôr ako si to uvedomíš, počuješ tuto správu všade a už dostala aj meno ,,záhadná chrípka'. Prezident sa vyjadril, že on a všetci sa modlia a dúfajú, že sa to tam všetko znovu napraví. Ale každý je zvedavý, ako to zvládneme...? Odrazu francúzsky prezident urobí vyhlásenie, ktoré šokuje Európu. Uzatvára hranice. Nijaké lety z Indie, Pakistanu, alebo z iných krajín, kde sa to vyskytlo. A preto ten večer pred spaním pozeráš trochu CNN. Sánka ti klesne v dive, keď prekladajú z francúzštiny plačúcu ženu: Jej muž zomiera v parížskej nemocnici na tu záhadnú chrípku. Prišlo to už do Európy. Vypukne panika. Veľká Británia zatvára hranice, ale už je neskoro. South Hampton, Liverpool, North Hampton a je utorok ráno, keď prezident Spojených Štátov
vydá nasledovne vyhlásenie: 'Vzhľadom na riziko národnej bezpečnosti, všetky lety z a do Európy a Ázie sú zrušené. Ak sú vaši drahí v zámorí je mi to ľúto. Nemôžu sa vrátiť, kým na to nenájdeme proti liek.' Za štyri dni je náš národ pohrúžený do neuveriteľného strachu. Ľudia predávajú malé masky na tvar, hovoriac: 'Čo keď to príde aj k nám?' A kňazi v chrámoch hovoria: ,Je to rana od Boha.'
Je streda večer a ty si na mod1itebnom stretnutí v kostole, keď niekto pribehne z parkoviska a vola: „zapnite rádio, zapnite rádio!' A keď kostol počúva malý tranzistor postavený pred mikrofónom, ozýva sa sprava: „Dve ženy ležia v nemocnici v Long Island a umierajú na tu záhadnú chrípku.' V priebehu niekoľkých hodím sa zdá, že to zaplavuje krížom celu Zem. Ľudia pracujú bez oddychu v snahe nájsť proti1atku. Nič ale nezaberá. Kalifornia, Oregon, Arizona, Florida, Massachusetts. Je to akoby sa to rútilo cez hranice. A potom sa odrazu roznesie ta sprava. Rozlúštili kód. Existuje liečba. Možno vyrobiť protilátku. Treba k tomu krv niekoho, kto nebol nakazený! A tak sa celým stredozápadom nesie všetkými spôsobmi núdzová sprava, že každého prosia, aby urobil jednoduchú vec: Aby každý zašiel do miestnej nemocnice. Keď tam ty a tvoja rodina prichádza v piatok neskoro večer, je tam už dlhá rada. Sestry a lekári vychádzajú, pichajú do prstov, odoberajú krv a nalepujú štítky. Tvoja žena a deti sú tiež tam, berú im krv a potom hovoria: „Počkajte na parkovisku a keď zavo1ame vaše mena, tak môžete isť domov. Postávaš tam so svojimi blízkymi, vystrašený, čudujúc sa, čo sa to na svete deje a čí je to už koniec sveta. Odrazu z nemocnice pribieha mladý muž a kričí Kričí, nejaké meno a máva papierom. Čo? Vola to meno ešte raz! A tvoj syn ta potiahne za sako a hovorí: „Ocko, to som ja.' Skôr, ako si to uvedomíš, schytia tvojho chlapca. „Počkajte chvíľku.' „Prestaňte!' A potom hovoria: „Je to v poriadku, jeho krv je čistá, jeho krv je stopercentná. Chceme sa presvedčiť, že nedostal tu chorobu. Myslime si, že ma tu správnu krvnú skupinu.' O par minúť neskôr, vychádzajú lekári a sestry, pľacu a objímajú sa, niektorí sa dokonca smejú. Je to prvýkrát, čo niekoho vidíš smiať sa za ten týždeň – a jeden starý lekár prichádza k tebe a hovorí: „Ďakujeme, pane. Váš syn ma bezchybnú krv. Je čistá, rýdza a my môžeme vyrobiť proti liek.' Ako sa tieto slova rozšíria dookola po preplnenom parkovisku, ľudia kričia, modlia sa, smejú a pľacu. Potom ale ten sivovlasý lekár odtiahne teba a tvoju ženu bokom a hovorí: „Môžeme na chvíľočku? Nemysleli sme si, že darca bude taký malý a my potrebujeme... Potrebujeme podpísať prehlásenie o súhlase.' A v tej chvíli starému lekárovi mizne úsmev a hovorí: „Nemysleli sme si , ze by to mohlo byt malé dieťa. Neboli sme pripravený! „Potrebujeme ju všetku!' ,,Ale, ale...' nerozumieš. „Hovoríme o tomto celom svete. Prosím podpíšte. My -my ju potrebujeme všetku'. „Ale nemôžete mu dať transfúziu?' „Ak by sme mali čistú krv, mohli by sme. Môžete podpísať? Chcete podpísať?' V nemom tichu to urobíš. Potom oni povedia: „Chcete byt s nim ešte chvíľku, kým začneme?' Dokážeš sa vrátiť? Dokážeš sa vrátiť do miestnosti, kde on sedí pri stole a pýta sa: „Ocko, čo sa deje?' Dokážeš ho vziať za ruku a povedať: „Synček môj, ty vieš, že ta mam rad a nikdy by som nedopustil, aby sa ti stalo niečo, ak by to nemuselo byt. Rozumieš?' A keď sa ten starý lekár vráti a povie? „Je mi to ľúto, ale my, my musíme už začať. Ľudia na celom svete umierajú.' Dokážeš odisť? Dokážeš vyjsť von zatiaľ čo on hovorí? „ Otecko? Otecko? Prečo -prečo si ma opustil?' A na ďalší týždeň, keď je slávnosť na počesť tvojho syna a niekto pri tom spi a Ini ani neprídu, lebo idú po nákupoch a Ini prídu s okaza1ym úsmevom a len predstierajú, že ich to zaujíma. Nevyskočíš a nepovieš: „Môj syn zomrel pre teba! Teba to vôbec nezaujíma? To je to , čo Boh chce povedať: „Môj syn zomrel pre teba. Vieš, ako veľmi sa ma to dotýka?' Otče, keby sme to videli Tvojimi očami, tak nám to zlomí srdce. Možno teraz začneme viac chápať Tvoju veľkú lásku k nám.

V Číne jeden nosič vody mal 2 veľké hlinené nádoby. Viseli na obidvoch koncoch palice, ktorú nosil na pleciach. Na jednej bola prasklina, kým tá druhá bola dokonalá a vždy niesla plnú mieru vody. Na konci dlhej cesty, ktorá trvala od potoka až k domu, prasknutá nádoba mala vodu už len do polovičky. Dva celé roky to takto išlo, nosič vody nosil do domu každý deň už len jeden a pol nádoby vody. Samozrejme dokonalá nádoba bola pyšná na svoj výkon, veď to robila dokonale. Ale chúďa prasknutá nádoba sa hanbila za svoju nedokonalosť, a cítila sa úboho, lebo bola schopná len polovičného výkonu. Po dvoch rokoch súženia oslovila nosiča pri potoku: „Hanbím sa, lebo voda tečie po celej ceste domov.“ Nosič jej na to odpovedal: „Všimla si si, že kvety rastú len na tvojej strane chodníka a nie na druhej strane? Je to tak preto, lebo ja som vždy vedel o tvojom nedostatku a na túto stranu cesty som rozosial semená kvetín. To ty si ich každý deň polievala, kým sme sa vracali do domu. Dva roky zbieram tieto krásne kvetiny, aby som si zdobil svoj stôl. Keby si nebola taká, aká si, tak by táto krása nerozžarovala môj dom.“ Všetci máme svoje osobité chyby. Všetci sme prasknuté hlinené nádoby. Ale tieto praskliny a chyby, ktoré sú v každom z nás, robia náš život tak veľmi zaujímavým a vzácnym. Len každého musíme prijať takého, aký je, a uvidieť v ňom to dobré

Keď som včera vystupoval z vlaku, predo mnou šla pomalým tempom stará babka. Ponáhľal som sa a nevedel som ju predbehnúť. Vytáčala ma do nepríčetna. Vtedy som sa zarazil a povedal som si:"Kam sa ja vlastne ponáhľam?"

 

Ozvali sa vo mne výčitky svedomia, že som sa v duchu nahneval na babku, ktorá nemôže za svoju rýchlosť.

Celý život pracovala aby sa aj moja generácia mala dobre, možno veľa vytrpela. Ale všetko trpezlivo zniesla. A ja som netrpezlivý a malicherný. A to všetko len preto, aby som bol o 10 minút skôr na internáte. Tých pár minút aj tak premrhám na internete alebo pri telke.

 

Alibisticky to zhodím na dobu v ktorej žijeme. Všetci sa hrozne ponáhľame. A večer zistíme, že sme zase toho veľa nestihli. Frustrovaní si ľahneme a zaspíme spánkom nepokojných.

 

Popri známych frázach "Ako sa máš?, Ako žiješ?..." sa nám do slovnej zásoby vtesnalo "Strašne sa ponáhľam, nemám čas!". Toľko toho máme na práci.

 

Cez sms si vyznávame lásku, komunikujeme caz chat a face to face si nemáme čo povedať. Trápia nás účty, kariéra. A popri tom už neostáva čas nazvyš. V schránkach sa nám hromadia maily, lebo "nemáme čas odpísať", na polici sa kopia knihy, lebo "nemáme čas čítať", nevieme ako vonia príroda, lebo "nemáme čas k nej pričuchnúť".

 

Takto a podobne si zaneprázdnenosť racionalizujem aj ja. Ale dokedy to vydržíme? Stále chceme viac stihnúť a darí sa nám menej. Možno venujeme priveľa času veciam, ktoré si ho nezaslúžia. Žijeme hrozne rýchlo, máme skoro všetko a napriek tomu sa kopia nešľastní ludia. Náš život je nekvalitný. Priemerná dĺžka života sa pomaly predlžuje, no jeho kvalitatívna zložka je

čím ďalej tým viac nevýrazná. Nevieme sa zastaviť a uvedomiť si hodnotu vecí. Robíme veľa fotografií, ale už si ich ani neprezeráme. Napálime ich na CD a tým to skončilo. Počítače máme plné mp3-jek, ale nemáme prehľad čo je to vlastne za hudbu. Množstvo televíznych kanálov, ktoré dávajú naraz veci, ktoré chceme vidieť a hneváme sa, že to

nestíhame. Namiesto zábavy stres. Stále si kontrolujeme mobil, či nám niekto nevolal. Vypnúť mobil? Veď môžeme zmeškať dôležitý hovor!Prestávame si vážiť krásne veci, kvôli ktorým sa oplatí žiť.

 

Môj dedko má 83 rokov. V živote nebol v zahraničí, nemá mobil, pozerá len dva televízne kanály a počúva jednu stanicu na svojom starom tranzistore. A napriek tomu mi minule povedal, že prežil krásny život. Má množstvo spomienok, ktoré mu vyvolávajú úsmev na tvári. Vie sa tešiť z pekného dňa, z vône dreva, s ktorým celý život pracoval, so svojich vnúčat, na ktoré je

pyšný. Žil ťažký život ale vážil si ho. To my dnes nevieme. A tak máme infarkty už v päťdesiatke, kopu rakoviny a depresií.

 

A možno by stačilo spomaliť. Tvrdenie, že sa to nedá, neobstojí. Sú ľudia, ktorí to dokážu. Zamyslime sa, koľko času venujeme nepodstatným veciam. Skúsme si vypnúť mobil. Porozprávať sa a niečo si prečítať.

 

Snáď som si uvedomil môj rýchly život včas nato, aby som spomalil. Kamarát má chalupu v Henclovej. Je to malá banícka dedinka obkolesená horami. Nie je tam signál na mobil, v telke jeden kanál (žiadna dilema a pozriete si aj to, čo by ste nikdy doma nepozerali a začne sa vám to páčiť), obchod otvorený len v utorok a štvrtok a jedne krčma s rozmermi 5x5 m. Ideálne miesto na spomalenie. Asi tam zabehnem, aby som sa zbytočne nehneval na starých pomalých ľudí, ktorí si vážia zbytok života a zbytočne sa neponáhľajú za smrťou tak ako my!

 

Gréckokatolíci na Slovensku

Vopred sa ospravedlňume za menše chybičky :)